MOJA LEPENKOVÁ ŠKATUĽA

            Mám doma lepenkovú škatuľu. Je na nej názov Poklady. Obsahuje také tie drobné osobné poklady, ktoré prežili mnohé záchvaty typu „všetko upratať a vyhodiť“, ktoré z času na čas dostávam. Jedným z pokladov v škatuli je papierové desiatové vrecúško. A aj keď je vrch zalepený izolepou a ešte zaistený niekoľkými spinkami, na jednej strane je diera a cez tú dieru vidno obsah vrecúška.

            Toto desiatové vrecko opatrujem už štrnásť rokov. Ono vlastne patrí mojej dcére Molly. Skoro na to, ako začala chodiť do školy, sa s nadšením podieľala na rannom balení obedov pre seba, bratov a pre mňa. Do vrecúšok vkladala sendviče, jabĺčka, peniaze na mlieko a niekedy aj odkaz alebo malú pozornosť.

            Raz ráno, keď som sa chystal do práce, mi Molly dala dve vrecúška. Jedno s obedom ako zvyčajne. A okrem toho ešte jedno, to zalepené, precvaknuté a so spinkami. „Na čo dve vrecká?“ opýtal som sa. „V tom druhom je niečo iné,“ odpovedala mi. „A čo je tam?“ „Niečo. Vezmi si to so sebou.“ Nechcel som naťahovať čas a tak som strčil obe vrecká do kufríka, dal som Molly pusu a odišiel som.

            Keď nadišiel čas obedu, v rýchlosti som otvoril Mollyino vrecko a vysypal obsah. Dve stužky do vlasov, tri kamienky, dinosaurus z umelej hmoty, mušlička, dve sušienky v tvare zvieratiek, guľôčka, vypotrebovaný rúž, bábika, dva čokoládové cukríky a trinásť penny. Usmial som sa. Roztomilé.

            Vstal som, aby som sa pustil do dôležitých záležitostí, ktoré na mňa v ten deň ešte čakali. Všetko zo stola som zmietol do koša na odpadky – zvyšky od obeda, Mollyine veci. Všetko. Nebolo medzi nimi nič, čo by som ešte mohol potrebovať.

            Večer sa Molly vedľa mňa postavila, keď som čítal noviny. „Kde je moje vrecko?“ „Aké vrecko?“ „Predsa to, ktoré som ti dala dnes ráno.“ „Nechal som ho v kancelárii. Prečo sa pýtaš?“ „Ja som doň zabudla dať tento odkaz.“ V ruke držala papierik. „A chcem vrecko naspäť.“ „Prečo?“ „Sú v ňom moje veci, ocko, veci, ktoré mám rada. Ja som si myslela, že sa s nimi budeš chcieť trochu pohrať, ale teraz ich chcem naspäť. Nestratil si vrecko, však nie?“ V jej očiach sa objavili slzičky. „Nie, neboj sa, ja som ho zabudol priviezť,“ zaklamal som. „Tak ho prines zajtra, dobre?“ „Áno, prinesiem, neboj sa.“  Keď ma objala okolo krku, rozbalil som papierik, ktorý zabudla dať do vrecka: „Mám ťa rada, ocko!“

            Dlho som sa pozeral do očí svojej dcéry. Mala pravdu. Vo vrecku neboli veci len také ledajaké. Molly mi dala svoje poklady. To, čo jej bolo v jej siedmich rokoch drahé. Bola to láska v papierovom vrecúšku. A ja som sa s ňou minul. Keby len minul. Ja som „to“ zahodil do koša, pretože „tam nebolo nič, čo by som potreboval“. Och... Nebolo to po prvý raz, čo som mal pocit, že moje otcovské oprávnenie stráca platnosť.

            Cesta naspäť do kancelárie bola dlhá. Ale nič sa nedalo robiť. Obsah koša som vysypal na stôl. Práve som sa v ňom prehraboval, keď okolo prechádzal vrátnik na obchôdzke. „Stratil ste niečo?“ „Áno, hlavu!“ „Malo by to tam byť. Ako to vyzeralo? Ja vám pomôžem hľadať.“

            Spočiatku som mu nechcel nič hovoriť, ale väčšieho blázna som zo seba už tak či tak nemohol urobiť, a tak som mu to povedal. Nedal sa do smiechu, len sa usmial. „Ja mám tiež deti.“ A tak sme sa obaja spriaznení blázni hrabali v smetiach, kým sme nenašli hľadané perly. On sa na mňa usmial a ja som sa usmial na neho.

            Keď som z dinosaura opláchol horčicu a všetko postriekal osviežovačom vzduchu, aby som prehlušil pach cibule, opatrne som vyhladil pokrkvanú guľu z hnedého papiera do celkom funkčného vracka, „poklady“ som nastrkal dovnútra a celé som to nesmelo priniesol domov ako poranené mača. Večer som vrecko vrátil Molly – bez otázok, bez vysvetľovania. Vrecko nevyzeralo síce pekne, ale bolo v ňom všetko – a to bolo podstatné. Po večeri som Molly poprosil, aby mi o svojich pokladoch niečo porozprávala, a tak každú jednu vec vybrala z vrecka, položila na stôl a nakoniec veci vyrovnala tak, aby bolo v jednom rade.

            Bolo to dlhé rozprávanie. Ku každej veci patril nejaký príbeh, spomienka alebo to súviselo s nejakým snom a vymyslenými kamarátmi. Čokoládové cukríky boli odo mňa a ona si ich schovala, keď ich bude potrebovať. Nezmohol som sa na nič iné ako na „aha“, ktoré som počas rozprávania niekoľko ráz múdro predniesol. A to „aha“ bolo vlastne veľmi výstižné.

            Bol som prekvapený, keď mi Molly dala vrecúško o niekoľko dní znova. To isté ufúľané pokrkvané vrecko. Vo vnútri rovnaké poklady. Cítil som, že mi je odpustené. Dôvera sa vrátila. Po dobu niekoľkých mesiacov som vrecko občas dostal so sebou. Nikdy mi nebolo jasné, prečo som ho práve v ten ktorý deň dostal alebo nedostal. Trochu som rozmýšľal nad akousi „otcovskou prémiou“ a veľmi som sa snažil, aby som si vrecko na druhý deň ráno zaslúžil.

            Časom sa Mollyina pozornosť obrátila k iným veciam. Našla si iné poklady. Stratila o tú hru záujem. Vyrástla. Niečo také. A ja? Mne ostalo v opatere ufúľané vrecko. Jedného rána mi ho dala a už nikdy si ho nevypýtala späť.     Občas myslím na tie okamihy tohto krásneho života, kedy som sa minul s láskou, ktorá mi bola ponúkaná. Jeden môj kamarát tomu hovorí „stáť po kolená vo vode a umierať smädom“.

             A tak to ošumelé desiatové vrecko stále mám. Viem, že keby u nás začalo horieť, tá lepenková škatuľa s nápisom Poklady, v ktorej má svoje miesto, pôjde so mnou.

(zdroj: FULGHUM, R. 2008. Už nehořela, když jsem si do ní lehal. Praha: Argo, 2008)